Ranné vtáča

Nikdy som nebola ranné vtáča, ale už na tom pracujem. Milujem totižto skoré rána. Preto sa "trýznim" budíkmi a vstávam často krát proti svojej vôli. Tento týždeň sa mi to podarilo až dvakrát haha. Prvý krát mi bola odmenou prechádzka centrom mesta tesne pred búrkou. Bola sobota skoro ráno, búrkové mračná však vytvárali dojem, že sa nad mesto znieslo večerné šero. Intenzita hromov sa stupňovala a kam som dovidela nebolo chvíľami živej duše. Okrem tej mojej. Napriek búrke, ktorá bola už na spadnutie ma do obchodu viedol pokojný krok a dúfala som, že ma stihne dážď. Dáždnik som nemala a aj keby, tak som ho nemala v pláne použiť. Užívam si ten chaos keď začne pršať a všetci ľudia pridajú do kroku, alebo zalezú do podchodov a brán. Nemôžu si predsa dovoliť zmoknúť. Ja si to však väčšinou dovoliť môžem. A dovoľujem si to vtedy s tou najdeckejšou radosťou. Pripadám si vtedy ako šťastný blázon, ktorému jednoducho iba nevadí dážď. Tak si kráčam, moknú mi vlasy aj šaty a v duchu sa usmievam. Možno trošku aj navonok, ale len toľko aby ma dospelí neodhalili...