Nie je sa kam ponáhľať

V meste sa konal každoročný jarmok. Keďže som bývala na Hlavnej ulici, bola som chtiac - nechtiac v centre diania. Ráno som sa vybrala na preventívnu prehliadku k lekárovi a chcela som sa vyhnúť jarmočnému ruchu tak, že pôjdem zadnou bránou. Akosi som sa však pozabudla a intuitívne alebo len zo zvyku som vstúpila do centra diania. Celkom som sa ponáhľala, chcela som prehliadku stihnúť pred tým, než pôjdem do práce. V tom som zazrela guru babku. Spomínate si na môj prvý príbeh s ňou?

Predstavte si jarmok, ulice preplnené ľudmi, stánkami a inými nástrahami a v centre toho chaosu starú slepú babku, ktorá si kráča pre svoj nákup. Hlavou mi na sekundu prebleslo: "určite sa nájde niekto iný, kto jej pomôže, ja sa fakt ponáhľam. Mám dôležitú povinnosť, nesmiem sa zdržať a bla bla bla..." Samozrejme mi moje svedomie neodsúhlasilo tieto slabé argumenty a tak som sa rozhodla ju odprevadiť. A ako naschvál, vtedy, keď sa ponáhľate najviac, chce život testovať vašu trpezlivosť. Babka ma pekne poprosila, či by som jej nepomohla kúpiť na jarmoku sponky do vlasov. Moje jemné zúfalstvo z časovej tiesne naberalo na intenzite, ale samozrejme som nedokázala povedať nie. Vzala som ju k prvému stánku ale akosi sa jej žiadne sponky na dotyk nepozdávali. Bola slepá, predstavu však mala celkom jasnú. Každú chvíľu som sa pozerala na hodinky, akokeby môj pohľad mal moc spomaliť čas..alebo urýchliť aktuálnu situáciu. Každopádne nejak sme sa pri tom nákupe zasekli a mne vtedy tak nejak došlo. V živote sa naozaj nie je kam ponáhľať. Preventívka u lekára počká. Možno budem kvôli tomu meškať do práce, noa čo. Už ma to viac netrápilo. Začala som si nakupovanie užívať. Sponky sme nakoniec našli presne podľa predstáv a dokonca za nich v stánku ani nechceli peniaze.

V to ráno, keď som intuitívne vykročila na Hlavnú ulicu som netušila pre aké zmierenie a rast si idem. Nenahovárala som si to a ani som neklamala samu seba. Jednoducho som bola v úplnom pokoji. Vykročili sme dole jarmokom. Pomaly, slepeckým krokom. Opisovala som jej každý stánok okolo ktorého sme prešli. Pripadala som si ako Amelia z Montmartru. Poznáte ten film a pamätáte si scénu v ktorej Amelia previedla starého slepého pána ulicou Paríža a za 15 sekúnd mu opísala všetko, čo jej prišlo zaujímavé? Mala som pocit, že som si svoju obľúbenú scénu práve zmanifestovala do života. Myslím, že si moje rozprávanie guru babka užívala rovnako ako ja.

Keď sme dorazili pred "našu" bytovku, s požehnaním sme sa rozlúčili.

A viete na čo som prišla, keď som po tom všetkom dorazila na svoju vytúženú preventívku k lekárovi?

V ten deň vôbec neordinoval.